Obecné noviny č. 38/2009
Z času na čas sa objaví návrh nejakej politickej strany či občianskeho združenia alebo poslanca NR SR či iného angažovaného človeka na takú zmenu legislatívy, ktorá by ustanovila nezlučiteľnosť funkcií starostu/primátora obce/mesta s mandátom poslanca VÚC či NR SR, alebo funkcie predsedu samosprávneho kraja (župana) s mandátom poslanca NR SR. Predtým sa ako hlavný argument uvádzala pochybnosť o tom, či môže jeden človek plnohodnotne zvládnuť takéto dve ba niekedy i tri funkcie (starosta, poslanec VÚC, poslanec NR SR). Najnovšie sa namieta určitý konflikt záujmov medzi mandátom štatutára (starosta/primátor, župan) a poslanca.
Na tento konflikt záujmov upozorňuje aj poslanec NR SR Peter Miššík, ktorý navrhol zmenu ústavného zákona, aby župan nemohol byť poslancom NR SR. Tvrdí, že iba takto môže na Slovensku platiť princíp parlamentnej demokracie – oddelenie výkonnej moci od zákonodarnej. „Musí byť odňatá možnosť predsedovi VÚC využívať zákonodarnú iniciatívu a hlasovanie v parlamente v prospech lokálnych záujmov. Župan, ktorý je zároveň poslancom, je zvýhodnený oproti kolegom, ktorí poslancami parlamentu nie sú, aj v prípade kandidatúry na ktorúkoľvek z týchto funkcií,“ tvrdí P. Miššík.
Na nemožnosť plnohodnotne vykonávať spomínané funkcie dáva najlepšiu odpoveď samotný život – je veľa starostov a primátorov, ktorí dobre robili či robia svoje samosprávne povinnosti a medzi aktívnejších patria aj v zastupiteľstve VÚC či v parlamente. Samozrejme, sú aj takí, čo patria medzi najväčších absentérov v NR SR, ale pozor – nie preto, že by nestíhali, ale preto, že uprednostňujú ďalšie aktivity (stranícke, ekonomické, osobné...). Pravda, absencia poslancov v parlamentnej sieni nemá zďaleka taký význam, ako ho zveličujú tí, ktorí by chceli, aby poslanci sedeli v sále vždy ako prváci v triede. Už sme o tom písali aj v ON, že je nemálo poslancov, ktorí v parlamentných laviciach vysedávajú, ale inak ich veľmi necítiť. Poslancovi Miššíkovi prekáža, že župan, ktorému by sa podarilo stať sa i poslancom NR SR, by si mohol svojou zákonodarnou iniciatívou a hlasovaním pre svoj kraj vybaviť viac ako ten, ktorý nesedí v parlamente. Nuž ale, nebolo by teda lepšie, aby v parlamente sedeli všetci župani? Aspoň by každý kraj mal naozajstné geografické zastúpenie človeka so zodpovednosťou za daný región a nie ako je to dnes pri súčasnom jednom volebnom obvode Slovensko, keď sa do NR SR teoreticky nemusí dostať za kraj nikto. Alebo, aj keď sa tam dostane (po straníckej línii) poslanec, ktorý má náhodou trvalé bydlisko v kraji, nemusí sa nikomu, ani občanom kraja nijako zodpovedať. A zákonodarná iniciatíva? Bodaj by ju malo – v rôznych formách – čím viac inštitúcií a ľudí.
Ktovie, či pozitívnou tendenciou nie sú práve tie návrhy, ktoré smerujú k určitej líniovej zastúpenosti volených predstaviteľov verejnej správy na jej jednotlivých úrovniach. Sú napr. návrhy, aby starosta/primátor bol automaticky aj poslancom VÚC. Že je starostov veľa a v jednom zastupiteľstve by ich bolo aj 350? Nevadí, veď by nemuseli, ako dnes, rozhodovať každé dva mesiace o „drobnostiach“, ale by sa nad kľúčovými otázkami stretli na plenárnom zasadaní napr. dvakrát do roka. A nebrali by za to odmeny a účasť si hradili z rozpočtu mesta/obce, atď. Ďalšou „líniovou“ myšlienkou zástancov priamej demokracie je napríklad ustanovenie, podľa ktorého by sa zvolený župan stal automaticky aj poslancom Európskeho parlamentu. Pretože, opäť sa opýtajme, ako je zabezpečené, aby každý región Slovenska mal v EP zastúpenie? No, nijako! A podobne.
Ak má teda niekto obavy z konfliktu záujmov medzi dvoma volenými funkciami v oblasti samosprávy, do ktorej môže zaradiť aj parlament, sú zbytočné. Aktívni poslanci parlamentu by si však mohli všimnúť iné konflikty záujmov, ktoré sú z hľadiska významu pre spoločnosť oveľa dôležitejšie a ničivejšie. Napr. ľudia na významných postoch túžiaci po veľkom bohatstve, po veľkej moci, po ovládaní druhých ľudí, ktorých kandidujú a dosadzujú politické strany – ako odstrániť tento konflikt záujmov? Veď v politológii i živote politických strán a hnutí sa ani netají, že sú to zoskupenia, ktoré zastupujú záujmy len určitej skupiny ľudí.
Či nie je v konflikte záujmov každý poslanec NR SR za určitú politickú stranu a nerobí politiku v prospech najmä priaznivcov tejto politickej strany či línie? Je normálne, že na významné posty napr. odborných štátnych úradov si politické strany môžu dosadiť hocikoho bez ohľadu na jeho odbornosť a schopnosti? Len preto, že je to v rezorte, ktorý „im patrí“ podľa koaličnej dohody? Či medzi neduhy našej (kvázi) demokracie nepatrí najmä stranícky klientelizmus a stranícko-mocenská korupcia? Myslíte si, že akákoľvek veľká štátna zákazka (emisie, diaľnice, upratovanie pre ministerstvo a jeho úrady a zariadenia...) sa zaobíde bez provízie alebo inej protislužby od víťaza súťažného tendra či výberového konania pre zadávateľa? Myslíte si, že štátni tajomníci nominovaní stranou Smer-SD na ministertvá „patriace“ SNS mlčali pri nevýhodnom predaji emisií naozaj preto, že o predaji nevedeli, či len pre ministrove modré oči alebo z nezáujmu?
Hlavným zdrojom sústavného konfliktu záujmov na Slovensku je totiž politický systém, ktorý aj napriek demokratickým zmenám po r. 1990 umožňuje takmer neobmedzene vládnuť a rozhodovať o všetkom niekoľkým politickým stranám a z nich niekoľkým ľuďom, ba dokonca iba jednému človeku, bez možností akéhokoľvek praktického dosahu „tých zdola“. Dnešná vláda tzv. ľavice a stredu, ktorá sa tvári, že je vládou širokých vrstiev ľudí práce a sociálne odkázaných neurobila ani krôčik k zväčšeniu ich reálnych demokratických právomocí (volebný systém, reálna zodpovednosť poslancov, referendum...). Ani ustarostenej tzv. pravici nejde o rozšírenie priamej demokracie, teda zvýšenie reálneho vplyvu občanov-voličov na výkon moci, pretože, keď bola pri moci, tiež neiniciovala žiadne zmeny v tomto smere, ani ich nechystá vo svojich volebných programoch pre najbližšie parlamentné voľby. Pravici súčasný systém vyhovuje, nevyhovuje jej iba to, že nie je pri moci. Politické strany a hnutia a ich politické a intelektuálne elity sú presvedčené, že voliči si majú len vybrať spomedzi tých, ktorých im tieto elity sami navrhnú, dať im mandát vládnuť štyri roky a nijako ich pritom nevyrušovať. Lebo „len my sme tí múdri“, rozumej tí, čo sme v politických stranách a hnutiach. A ak sme čosi zbabrali, voliči, máte možnosť v ďalších voľbách si vybrať iných politikov. Samozrejme, zase iba z tých, ktorých vám ponúkneme my, naše elity. Žiaľ, navyše v týchto „elitách“ je nemálo neschopných politických prisluhovačov schopných všetkého, ktorým sa treba odvďačiť dobrým flekom. A dvojnásobné „žiaľ“, že takmer nikomu tento stav neprekáža, aj keď si ho uvedomujú – ako napríklad mnohí z politicky sa neangažujúcich vedcov, manažérov, právnikov, pedagógov... Ba, ako sa zdá, medzi elity, ktoré nechcú vážne zmeny posilňujúce demokratický systém o prvky priamej demokracie, patrí aj značná časť politológov. Inak by nemohli s vážnou tvárou tvrdiť, že Slovensku vyhovuje najmä pomerný volebný systém, teda systém, v ktorom sa volia iba politické strany v jednom volebnom obvode a kde kandidovať do parlamentu môže iba člen alebo nominant nejakej politickej strany. Hoci žiadna rozumná krajina okolo nás taký systém nemá.
(Autor je šéfredaktor Obecných novín)
