Obecné noviny č. 19/2009
V tohtoročnom 15. čísle Ľubovnianskych novín bol na titulnej strane článok s titulkom Kto uprace špinu v Podsadku? A jeho súčasťou bola veľavravná fotografia, na ktorej pracovníci EKOS, mestského podniku Starej Ľubovne upratovali odpad a špinu spôsobenú obyvateľmi Podsadku, rómskej osady, v ktorej žije asi 1 000 ľudí, ale z nich sa do upratovania nezapojil takmer nikto, namiesto toho sa mnohí prizerali, ako pracovníci EKOS-u upratujú. Len z ihriska pod hradom EKOS vyviezol 50 ton odpadu, keď z celej Starej Ľubovne sa pri jarnom upratovaní nazbieralo „len“ 40 ton.
Prečo je tento obrázok typický azda netreba vysvetľovať. Najmä na mnohých obecných úradoch starostovia, starostky a pracovníci samosprávy o tom vedia svoje, predovšetkým tam, kde majú samostatné osady plné neprispôsobivých, nikde nepracujúcich ľudí. Ale neporiadok spôsobujú aj skupinky či jednotlivci bez domova, potulujúci sa najmä v mestách.
V poslednom období sa vyskytlo niekoľko protizákonných či nenáležitých postupov voči niektorým občanom, patriacim k rómskemu etniku, napr. naposledy sa tak správali niektorí košickí policajti voči rómskym deťom, ktoré okradli starú ženu. Nič proti postihom voči takýmto policajtom, treba sa však zamyslieť, prečo dochádza až k takýmto extrémnym zákrokom, a nielen u nás, ale napríklad aj u našich českých susedov. Treba si vážne položiť otázku, či takéto extrémne činy nie sú aj dôsledkom rastúcej nenávisti majoritnej populácie voči minoritnému rómskemu etniku a či rastúca nenávisť nie je dôsledkom akejsi bezmocnosti spoločnosti riešiť problémy, ktoré má s veľkou časťou tohto etnika. Viem, že možno dokázať, koľko sa už vynaložilo, aj z európskych fondov, na riešenie problémov Rómov, viem, že nie je málo takých, ktorí úprimne chcú pracovať a starať sa o seba, ale nemajú vo svojom okolí na to možnosť, pretože súčasný vývoj po roku 1990 zrušil starý systém, keď každý muž musel pracovať a spoločnosť mu bola povinná poskytnúť prácu aj za cenu prezamestnanosti a z toho vyplývajúcej nižšej efektívnosti hospodárenia hospodárskych subjektov. Viem, že veľa ľudí, medzi nimi aj niekoľko desiatok vzdelaných Rómov, sa úprimne snažia pomáhať riešiť širokú problematiku zasahujúcu všetky stránky života tejto minority. Tu však ide o to, že veľká časť z nich, a k nim patria aj zaostalí Nerómovia, znepríjemňuje až kazí ostatným ľuďom život. Nielenže nepracujú, pretože takí sú aj mnohí slušní obyvatelia „tmaví“ či „bieli“, ale ničia si aj vlastné životné prostredie tváriac sa, že oni to neurobili, pretože podľa zákona by obec musela tých, čo vytvárajú divé skládky prichytiť, aby ich mohla potrestať. Hoci neviem, ako by potrestala niekoho z osady Podsadok, aj keby ho prichytila vyhadzovať odpad. Nehovorím o tom, že v takýchto osadách je často semenisko zlodejských bánd a dílerov drog.
Dám iný príklad, je z vchodu jedného 7-poschodového bytového domu v Bratislave. Žije v ňom aj jedna rómska rodina, ktorá si s úsilím udržiava byt čistý a v poriadku. Dalo by sa povedať, že ide o dosť kultivovaných ľudí, lenže: táto rodina mala 7 alebo 8 detí, jeden syn, absolútne „čierna ovca“, je vo väzení, ostatní sú doma. Doslovne, sú doma. Tri alebo štyri dcéry sa vydali, čoho dôsledkom je prisťahovanie sa ich mužov do nášho vchodu. Už sa im narodili tri či štyri deti, občas prídu na návštevu ich bratranci či iná rodina a býva ich tam aj 25 až 30. Ani jeden z týchto ľudí nepracuje, hoci v Bratislave sa občas nájde práca aj pre nekvalifikovaných, napr. pri upratovaní. To však nie je všetko, keby išlo iba o to, že ich v tom byte býva viac, dalo by sa to vydržať. Aj občasnú nadmernú hlučnosť, najmä keď čosi oslavujú. Horšie však je, že také množstvo ľudí systematicky ničí bytový dom, steny po prvé poschodie, na ktorom bývajú, sú doškrabané, popísané, ohňom opálené, na schodoch papiere, ohorky z cigariet. Menšie deti idú tisíckrát hore-dole, von a dnu, búchajú dvermi, ničia zariadenie na samozatváranie dverí, ktoré treba často nastavovať. Okrem toho, keďže je ich veľa, využívajú chodbu ako priestor na posedenie a zafajčenie si a pretože chodbové svetlo je nastavené na krátke intervaly, zacviknú tlačidlo na vypínači tak, aby svetlo stále svietilo, čo však spôsobuje vypálenie chodbového ističa. Najhoršie, že majú rôznych pochybných kamarátov, ktorých v noci vpustia dnu, neraz opitých, možno bezdomovcov a feťákov a títo robia najväčšiu garazdu. Napíšem iba vzorku nešvárov: kradnú a rozbíjajú žiarovky a ich tienidlá na chodbe, robia veľkú potrebu na hocktorom poschodí, malú vykonávajú pri alebo do poštových schránok a pod. Stačí. Vlastníci bytov sú však bezmocní, lebo jednak v noci spia a jednak sa možno boja zasiahnuť. Keď im susedia niečo povedia, hneď vyrukujú s tým, že to oni nie a že ich obviňujú, lebo sú Cigáni. Takýchto skúseností je, prirodzene, oveľa viac.
Často sa stretávam so starostami, ktorí majú v obci Rómov. Keď ich nie je priveľa, problémy ako-tak riešia, aj so samostatnými Rómami sa ľahšie dohodnú. Píšeme o tom občas aj v Obecných novinách, lebo verte, radšej píšeme o pozitívnych príkladoch, z ktorých máme tiež radosť. Azda aj preto, aj v mene tých slušných i sociálne zaostávajúcich ľudí, sa treba pýtať – dokedy sa vy, tí, ktorí nič nerobíte, iba beriete podpory, budete prizerať, tak ako v osade Podsadok, ako na vás iní robia? Nie je už najvyšší čas, aby spoločnosť slušných niečo účinné vymyslela, aby možno zmenila legislatívu, ktorá umožní tých neslušných lepšie pritlačiť, prinútiť pracovať aspoň na obecnom poli, napríklad pri odpratávaní čiernych skládok odpadu. Nech už urobia rôzne štátne i neštátne zložky akýkoľvek dlhý výkaz práce a peňazí, ktoré sa vynaložili na riešenie rómskeho problému, je evidentné, že tento problém spoločnosť stále zväčša tlačí pred sebou, že doterajšie úsilie neprináša potrebný efekt a že si nenaleje „čistého vína“, azda aj preto, aby nás nechala na pokoji EÚ. Zdá sa, že problematika integrácie rómskeho etnika s ostatným obyvateľstvom sa stále rieši roztrieštene, že sa nerieši na všetkých hlavných frontoch – vzdelania, sociálnom, pracovnom, bytovom, komunitnom..., že sa peniaze iba rozletia na všetky strany a aj prípadný efekt, povedzme získania kvalifikácie sa ľahko stratí, keď za ním nenasleduje možnosť ju uplatniť. To ale musí niekto zabezpečiť, malé projekty musia do seba zapadať, atď.
Na svetlo sveta sa tlačia aj otázky, či netreba už organizovať aj konferencie a semináre, na ktorých nebudú prevažovať požiadavky Rómov, ale požiadavky na Rómov? Na ich správanie a väčšiu aktivitu? A v rámci toho väčšie nároky aj na rôzne rómske združenia? A netreba prijať taký zákon, podľa ktorého každý biely, tmavý alebo iný človek, musí čosi urobiť, aby dostal sociálnu dávku? Netreba tiež mať prostriedky a sily na to, aby sa objektívne preveril stav, najmä dlhodobo chorých, ktorým často lekári až priľahko priznávajú péenku?
Je stáročia známe, že najúčinnejší výchovný spôsob spočíva v uplatňovaných rastúcich nárokoch na vychovávaných. Platí to na deti i dospelých, základom je, aby nič nedostali zadarmo, len tak.
Do pozornosti vystupuje aj otázka, či niekedy netreba ísť do konfliktu aj s ľudskými právami, ak sú nastavené tak, že menšina zneužíva svoje práva a neprikladá ruku k dielu. Problém je najmä s EÚ a jej komisármi s romantickými okuliarmi na nose, a možno aj s európskou legislatívou, ktorú schvaľovali naprosto v rómskej problematike neskúsení poslanci. Nechceme nič, iba to, aby práva boli späté s povinnosťami a zodpovednosťou pre každého. Ak európska legislatíva ustanovuje niečo iné, nesúhlasme s ňou. Lebo problematika neprispôsobivých Rómov a iných občanov žijúcich z podpôr sa začína javiť tak, že ľudské práva a zákony chránia len jednu stranu – menšinu, akoby väčšina práva nemala. Navyše, takéto nastolovanie problémov sa stáva akoby mediálne tabu, čo je tiež aj vplyv EÚ. Po určitom strete Nerómov a Rómov na sídlisku Janov v Litvínove médiá úplne jednostranne informovali v prospech Rómov, hoci vyzbrojení boli najmä oni. Kto neverí, nech si klikne Mosteckýdenník.cz a prečíta. Treba hovoriť pravdu a otvorene. Rómskemu etniku nepomôže konzervovanie a zatajovanie súčasného stavu, ale otvorené riešenie ich problémov, na ktorých sa však musia čoraz viac podieľať aj sami.
(Autor je šéfredaktor Obecných novín)
